Článok prevzatý z FB profilu @MakoAdventuresCroatia
V Pacifickom oceáne pôsobením severného tichomorského kolobehu a morských prúdov sa nachádza tzv. Veľká tichomorská odpadková škvrna (alebo Great Pacific Garbage Patch, prípadne Pacific Trash Vortex) tvorená zvýšenou koncentráciou morského odpadu. Nakoľko ide o plochu (v závislosti od toho, ako stanovíme problematický limit koncentrácie tohto odpadu vo vode) o veľkosti menšieho štátu až po územie niekoľkonásobku plochy Nemecka, už pred pár rokmi skupina ochrancov životného prostredia navrhla prehlásiť toto územie za nový štát – Súostrovie odpadkov (The Trash Isles). Znie to ako z rozprávky, ale veľmi smutnej rozprávky (inak, my tu neďaleko vo vnútrozemí máme dedinu menom Plastovo, žeby sa mohli inšpirovať názvom?).
Táto oblasť tvorená skoro tromi biliónmi kusov plastov o hmotnosti okolo 80 tisíc ton nachádzajúca sa na západ od pobrežia americkej a mexickej Kalifornie bohužiaľ nie je jedinou na našej planéte. Odhad celosvetového znečistenia plastmi je približne 270 tisíc ton morského odpadu dohromady! Plasty, mikroplasty a chemické kaly sú výsledkom lodnej prepravy, rybárskeho priemyslu a iných priemyselných odvetví ako aj všeobecne nezodpovedného správania prevažne pobrežných štátov. Sú jedným zo základných lakmusových papierikov našej existencie a správania sa na planéte Zem (naschvál som neuviedol „na našej planéte“, pretože by mi ruka ihneď skĺzla písať o tom, ako macošsky sa k nej správame, a to nechcem – nech si každý urobí zo štatistík a faktov vlastný názor). Každopádne, daň za túto skutočnosť je vysoká – plasty ako také sú síce inertné, ale problémom sú zvyškové látky alebo látky, ktoré sú schopné na seba tieto plasty naviazať. Vstupujú tak do potravinového reťazca živočíchov, ktoré sa živia planktónom a reťazovou reakciou tak idú na jedálenský stôl morským živočíchom na vyššom stupni tohto reťazca až napokon i k nám, ľuďom. Prípadne ich väčšie časti sa dostávajú do žalúdkov väčších rýb, kde zaberajú životne dôležitý priestor. Konsekvencie sú samozrejmé - poruchy reprodukcie, úmrtia z podvýživy, narušenie hormonálnych procesov u rýb atď., prípadne aj sekundárne následky v podobe šírenia cudzích invazívnych druhov.
Ale dosť bolo negatívnych informácií – so ženou sme si už dávnejšie povedali, že mať v aute zopár pripravených veľkých odpadkových vriec a priebežne, ako chodievame na prechádzky k moru, naplniť jedno z nich nazbieranými odpadkami, nás naozaj nič nestojí. Najmä, ak máte poväčšinou tento sáčok (najlepšie z eko materiálu) už o 5 až 10 minút plný (bohužiaľ). Poväčšinou ide o plastové odpady či odpady obalovej techniky, občas sklo a odpad nepochádzajúci z vyplavenia morom. Nech takto naplnené vrece má v priemere iba 5 kilogramov.
Teraz si predstavte, že z 8 miliárd obyvateľov Zeme by sme zobrali iba tých, ktorí žijú na pobreží, sú v ekonomicky aktívnom veku a z krajín, kde sa neriešia existenčné problémy (a teda takíto ľudia majú kapacitu, chuť a aj zvyklosť si vyjsť na prechádzku), čiže iba takú jednu miliardu. Potom po jednej nedeľnej prechádzke uskutočnenej po poriadnej búrke a vlnách, ktoré vyplavili veľké množstvo odpadu, by sa týmito ľuďmi mohlo nazbierať 5 miliónov ton odpadu, čo dramaticky prevyšuje celkový objem znečistenia našej planéty morským odpadom. Po jednej nedeľnej prechádzke. Samozrejme, táto úvaha je čisto TEORETICKÁ - väčšina morského odpadu sa zhlukuje na otvorenom oceáne, nie na pobreží, atď, atď...
Chcel som tým povedať úplne niečo iné – nehovorím o spiatočníctve a o tom, že máme prestať používať výdobytky modernej doby a technológií, prestať jesť ryby či zamedziť celosvetovú prepravu a priemysel, na to je ľudstvo príliš zvyknuté na svoj spotrebný štandard a na komfort, a je to logické. Chcem iba povedať, že sú dve paralelné cesty riešenia toho, aby po nás neostala potopa. Prvou je smerovanie technologického pokroku a orientovanie sa na ekologický aspekt s pohľadom do budúcnosti. A druhou, na ktorú práve chcem poukázať, je cesta nás všetkých ako obyvateľov tejto planéty a náš individuálny prístup k prírode a k životnému prostrediu. Je to nielen o celospoločenskej, ale aj o individuálnej UVEDOMELOSTI.
Treba začať od seba. A ako pravil klasik – „Kde je vôľa, tam je cesta“. A že tá cesta by vôbec nebola tŕnistá a stačilo by od nás všetkých naozaj len málo, to a nič viac som chcel povedať touto úvahou . Nech aj naše deti, vnúčatá a ich deti sa budú môcť tešiť z toľkej prírodnej krásy, aká nás obklopuje.
In natura veritas,
MaKo.
P.S.: Ak by Vás táto úvaha aspoň trošku inšpirovala (takáto záslužná činnosť sa dá robiť aj ďaleko od mora, stačí si vyjsť proste do prírody, ktorú máte v okolí), pozrite na stránku na: www.pepack.sk/papierove-vrecia, kde viete veľkoobjemové papierové vrece kúpiť ďaleko pod jedno euro. Ak máte/poznáte lepší link, prípadne na samorozložiteľné vrecia (biodegradable plastic bags), píšte prosím.
