Dalmácia - moja dávna láska (článok prevzatý z FB profilu @MakoAdventuresCroatia)
Milí priatelia,
Dovoľte mi v tomto príspevku porozprávať Vám niečo o krajine, v ktorej momentálne aj so ženou žijeme – o Dalmácii, a tak trochu sa pritom najprv ohľiadnuť do minulosti, konkrétne do vlastnej.
Ako malý som bol to dieťa šťasteny, naozaj veľkej šťasteny, že jednak moji rodičia veľmi radi cestovali (a akonáhle sa len trochu dalo, brávali ma so sebou), a jednak aj napriek tomu, že ani jeden z nich z princípu nebol v komunistickej strane, každý rok sa im napokon nejako podarilo vybaviť si vycestovaciu doložku a devízový, resp. dinárový prísľub a vycestovať do zahraničia. A ako mi vždy vraveli, z toho, čo máme naporúdzi bez toho, aby sme šli na západ, je najkrajšia Juhoslávia.
A tak sa stalo, že pred tým, ako som skončil základnú školu, som ako malý strávil až päť letných prázdnin v Dalmácii, jednej z najkrajších častí celej bývalej Juhoslávie. Síce na „domácej“ konzervovej strave, ubytovaný s rodičmi na súkromí alebo v stane a fungujúci na miniatúrnom rozpočte, avšak z toľkých zážitkov, slnka, mora a nádhernej prírody vždy vysmiaty ako lečo. Úplne prvý krát to bolo v mojich šiestich rokoch, a dovolenka, aj keď si ju pamätám iba útržkovito, ma chytila za srdce. Bolo to zhodou okolností rok po smrti Josipa Broza Tita, veľkého partizána, spájateľa a vodcu, ktorý vyhnal fašistov a tiež nepriamo zabránil okupovaniu Sovietmi. Ten, ako sa nepáral s nepriateľmi, tak isto veru v rukavičkách nenakladal ani so svojimi spoluobčanmi, ktorí s ním nesympatizovali – stačí si ísť pozrieť opustený ostrov Goli otok v Kvarnere, ktorý používal ako trestanecké miesto. Napriek všetkému si vtedajší Juhoslovania mohli užívať v zjednotenej spoločnej krajine „kapitalistický socializmus“, mohli chodiť za prácou na Západ a z ušetrených peňazí si v Dalmácii na pobreží postaviť svoju „kuču“. A tá im mohla následne počas sezóny zarábať z turistiky peniažky. A to nielen z turistov zo socialistických krajín, ale významnej miere aj z krajín západnej Európy. Bola to snáď jediná krajina zo socbloku, kde bolo možné voľne podnikať. A tiež jedna z mála krajín, kde sa najmä počas leta stretali ľudia z oboch strán ostnatého drôtu. Pamätám si, ako som na zadnom sedadle žiguláku otočený smerom dozadu dlhé hodiny pozoroval motorkárov zo Západu, ako nás bravúrne predbiehajú na tých ohromných japonských či nemeckých mašinách, ktoré som u nás nemal šancu vidieť. Cesta, ktorá bežne trvala jeden a pol dňa a veľa krát sa nezaobišla bez provizórneho prespatia v aute (o 7-8 hodinovej ceste do Dalmácie sa vtedy na tom vozovom parku a tých nediaľničných cestách mohlo iba snívať) mi tak ubehla oveľa menej bolestivo. Okrem toho posledné hodiny už som nakúkal otcovi spoza ramena, kdeže je už to MORE, kedy budem môcť vybehnúť z auta nadýchať sa toho ohromného borovicovo-morského vzduchu a skočiť do tej slanej vody! Zážitkom bola táto posledná časť cesty, kedy som od vzrušenia nevedel, kam sa skôr pozerať, a nepotreboval som na to ani tých povestných motorkárov - otec ma pripravoval: „teraz prejdeme už len takým veľkým vyprahlým pohorím, volá sa Velebit, a po riadnych serpentínach, tak sa drž, no ale za ním už uvidíme more a budeme v DALMÁCII“. A tak som sa držal, spomínal na Winetoua, ktorého tu točili, a vnímal tieto momenty ako jedny z najkrajších. Mimochodom, bol to pre mňa asi ešte väčší sviatok, ako Vianoce.
A tak sa tiež stalo, že Dalmácia bola to miesto, kde som urobil prvé plavecké tempá bez pomôcok, kde som sa prvý krát naozaj ponoril pod vodu so zadržaným dychom, kde sme s otcom chodili okolo polnoci plávať do mora kvôli hrozným horúčavám, a to napriek tomu, že už som mal na ORF odpozeraný americký film Čeľuste. Miesto, kde som prvý krát ochutnal čerstvú figu, svätojánsky chlieb či surového morského ježa, alebo kde sme po večeroch chodili na útesy s nožíkmi na mušle, z ktorých sme spolu s domácim potom robili kulinárske experimenty (teda skôr najmä my ako domáci). Miesto, kde sme v horách vo vnútrozemí napriek maminej nevôli ja s otcom prespali mimo auta v spacákoch za prítomnosti vlčieho zavýjania v diaľke – dodnes neviem, či maminu hnevalo viac to zbytočné podstupovanie rizika alebo fľaška prošeka, ktorú otec predtým stiahol. Dokonca si s odstupom času uvedomujem, že aj počiatky mojej lásky k horám treba hľadať tu, v horách Biokova a Velebitu. Na základe túr v nich som si našiel cestu k turistike v našich nádherných Roháčoch, Malej Fatre, Vysokých či Belianskych Tatrách alebo neskôr v Alpách.
A tak napokon tiež, a vlastne úplne logicky, nastala situácia, keď sme si tam aj s rodičmi našli dobrých priateľov, s ktorými sme si ešte dlhé roky potom písali, a ktorých v čase občianskej vojny v Juhoslávii sme aj volali k nám na Slovensko ponúkajúc im bezpečie a dočasný prístav.
Tak, a teraz, keď som si tak napísal na papier celú moju genézu cestovania za mojich detských čias a si to čítam, tak sa ani nedivím, že ma to akosi automaticky pritiahlo žiť sem do Dalmácie. A veľmi sa teším, že moja žena je z rovnakého „cesta“. Okrem toho, že je tu krásne more a príroda, a zároveň tu na Vás dýcha história, viem, že som tu kedysi nechal kus svojho srdca.
In natura veritas,
MaKo.
P.S.: Obrázok - 10ročný Mako na figách aj so svojím kamarátom pod úpätím Biokova v Starej Podgore. Ale nabudúce už žiadne one-man show o mne – porozprávam Vám niečo o samotnej Dalmácii, o geografii, prírode, histórii, ale aj ľuďoch. Takže to asi neostane len pri jednom príspevku.
